Veronika Šikulová
Brno
N 24.7. v 20:30
Košice
Pn 25.7. v 19:00
Ostrava
Wt 26.7. v 20:30
Wroclaw
Śr 27.7. v 20:30
Miejsca w sieci Veroniki Šikulovej
„V mojej ochocie na słowa jest coś fanatycznego. Lubie używać wyrazy slangowe, żargonowe, dialektalne,“ mówi autorka urodzona 15 marca 1967 w mieście Modra. Skończyła studia dziennikarstwa na Wydziale Filozoficznym Uniwersytetu Komeńskiego w Bratysławie i następnie pracowała jako dziennikarka. Napisała prozy Odcienie (Odtiene) (1997), Z obłoku (Z obloka) (1999), Księżycowa tęcza (Mesačná dúha) (2003), Domek jednym ciągiem (Domček jedným ťahom) (2009) i Miejsca w sieci (Miesta v sieti) (2011). Wydała także książkę dla dzieci To mleko ma gorączkę (To mlieko má horúčku) (2006). „[Autorka] nadaje wyrazistość całej przestrzeni sensualnej, prometeuszowskim gestem tchnie w nią duszę, podnosi ją do roli swego wspólnika. W błyskotliwy sposób ożywia także świat rzeczy, z których czytelnik może domyślić się skrytego, tajemniczego sensu i które mają z autorką-bohaterką wspólne więcej niż podobieństwo, może tajemnicę ucieczki.“ (Monika Kupšová o debiucie Odcienie).
Quo vadis podľa Veroniky Šikulovej
Na nebi grúli slnko. Bábätko klope na dvere. S každým zaklopaním akoby do mňa udrel blesk a nalomil ma. Valí sa ako divá voda, čo stŕha brehy, zalieva môj svet. Akoby sa zo mňa dral celý sprievod človiečikov.
Bola som prievozník medzi dvoma svetmi. Obruč praskla, chlapček zo mňa vyžblnkol. Dverami z môjho sveta vyšiel, oknom sa doň vpratal. (Počujem čľupkať svoje slizké dno.) Zaslúžim si zlatý rozprávkový groš.
Ráno kohúty prikikiríkali novučičký deň, naozajstnú nedeľu. Obloha bola nízko, nizulinko a spúšťala sa k zemi ako pavúk. A vietor fúkal a fúkal... Vinuško dostal meno po dedovi. Nech sme rodina ako klbko.
Bradu má zababranú od mlieka, na svet akoby pozeral spod ľadu – vidí iba tiene a hmlu, a predsa je tu doma viac ako my dvaja. Ustavične mu hlad klopká v žalúdku. Chcem byť naozajstná mama, skáčem mu okolo riti – natriasam svoj pyšný páví chvost.
Oboch nás tento krpec postavil na krídla. (Aj ty chodíš hrdý ako Modrofúz.) Akoby nám našiel výhovorku. Čušíme ako voš pod chrastou. A to sme mali na rováši toľko, až som sa bála, že to naše jabĺčko nebude mať kam padnúť. Dobre, že padlo, a že tu bolo včera, bude dnes aj zajtra, do nedele aj po nedeli, večer aj ráno, skrátka každý, každučičký deň. Zavše mi býva za nami dvoma smutno. A malý Vinco je mi ako drevu uzg. Fajka zhasla. Zhasla som ako hviezda na nebi. Je zo mňa mama, veľká ako cisternová loď. Loď plná mlieka.
Preplávala som cez vzdúvadlá – mám hlbšie dno.
(z knihy Odtiene)