Veronika Šikulová
Brno
Sun 24.7. v 20:30
Košice
Mon 25.7. v 19:00
Ostrava
Tue 26.7. v 20:30
Wroclaw
Wed 27.7. v 20:30
Places in Veronika Sikulova´s Net
“There is something fanatic in my liking of words. I love slang, jargon and dialect words,” says the author who was born on 16th. March 1967 in Modra. She studied journalism at Faculty of Philosophy at Comenius University in Bratislava and she worked as a journalist. She is the author of prose Odtiene (Shades, 1997), Z obloka (From the Window, 1999), Mesačná dúha (Moon Rainbow, 2003), Domček jedným ťahom (House in One Line, 2009) and Miesta v sieti (Places in the Net, 2001). She has written a book for children To mlieko má horúčku (Feverish Milk, 2006). “[The author] lets the whole sensual space to come out, she breathes soul into it with a Prometheus-like gesture, she promotes him to her companion. She is brilliant in bringing the world of things to life, the things let the reader feel a latent, secret sense, they have more in common with the author-heroine than just resemblance, it may be the secret of escape” (Monika Kupsova on the debute of Shades).
Quo vadis podľa Veroniky Šikulovej
Na nebi grúli slnko. Bábätko klope na dvere. S každým zaklopaním akoby do mňa udrel blesk a nalomil ma. Valí sa ako divá voda, čo stŕha brehy, zalieva môj svet. Akoby sa zo mňa dral celý sprievod človiečikov.
Bola som prievozník medzi dvoma svetmi. Obruč praskla, chlapček zo mňa vyžblnkol. Dverami z môjho sveta vyšiel, oknom sa doň vpratal. (Počujem čľupkať svoje slizké dno.) Zaslúžim si zlatý rozprávkový groš.
Ráno kohúty prikikiríkali novučičký deň, naozajstnú nedeľu. Obloha bola nízko, nizulinko a spúšťala sa k zemi ako pavúk. A vietor fúkal a fúkal... Vinuško dostal meno po dedovi. Nech sme rodina ako klbko.
Bradu má zababranú od mlieka, na svet akoby pozeral spod ľadu – vidí iba tiene a hmlu, a predsa je tu doma viac ako my dvaja. Ustavične mu hlad klopká v žalúdku. Chcem byť naozajstná mama, skáčem mu okolo riti – natriasam svoj pyšný páví chvost.
Oboch nás tento krpec postavil na krídla. (Aj ty chodíš hrdý ako Modrofúz.) Akoby nám našiel výhovorku. Čušíme ako voš pod chrastou. A to sme mali na rováši toľko, až som sa bála, že to naše jabĺčko nebude mať kam padnúť. Dobre, že padlo, a že tu bolo včera, bude dnes aj zajtra, do nedele aj po nedeli, večer aj ráno, skrátka každý, každučičký deň. Zavše mi býva za nami dvoma smutno. A malý Vinco je mi ako drevu uzg. Fajka zhasla. Zhasla som ako hviezda na nebi. Je zo mňa mama, veľká ako cisternová loď. Loď plná mlieka.
Preplávala som cez vzdúvadlá – mám hlbšie dno.
(z knihy Odtiene)