Ivan Štrpka
Brno
Tue 5.7. v 20:30
Košice
Wed 6.7. v 19:00
Ostrava
Thu 7.7. v 20:30
Wroclaw
Fri 8.7. v 20:30
Poetry as Film
A poet, a prose writer, an essayist, a translator, a lyrics author (specially for Dežo Ursiny). He was born on 30th June 1944 in Hlohovec. He studied Slovak and Spanish languages at the Faculty of Arts of the Komenský University. He has worked as an editor for various press and publishing houses, and as a dramaturgist in the Slovak TV. He has been the chief editor of the magazine Romboid since 1999. He has published a book of essays Kŕč roztvorenej dlane a iné eseje (Cramps of the open palm and other essays, 1995) and prose Rukojemník (Hostage, 1999); he translated works of art by J. L. Borges, M. de Cervantes and F. Pessou. He has published more than fifteen collections of poetry, the first one was Krátke detstvo kopijníkov (Short childhood of the spear men,1969), the latest one Veľký dych: Psychopolis, tenký ľad (Big breath: Psychopolis, thin ice, 2010). “The poetry of Štrpka flows as a movie, and nurses the cult of motion with its quick exchange of images. It makes the best of editing, details, stories...“ (Štefan Moravčík).
Quo vadis podľa Ivana Štrpku
Čo robím uprostred všetkých tých skvelých tenisových loptičiek, uprostred všetkých valiacich sa rečí a záplav bublajúcich slov. Uprostred všetkých skvelých hotových konštrukcií a sietí zvádzajúcich k okamžitej hladkej komunikácii zo všetkých možných strán? Píšem. Píšem celkom inú sieť: otvárajúcu a utvárajúcu sa pre každú svoju živú príležitosť vždy celkom od začiatku, odznova. Forma a obsah v jednom tanci: tu naša reč stále vzniká ako náš ľudský svet aj dnes. Nijaké skvelé, voľné, prázdne, vopred k naším službám dokonale zostrojené médium. Hermes sa teší. A myš z detských riekaniek sa smeje: tu vopred nastavená pasca na komunikáciu neklapne.
Pociťujem to ako moju vlastnú vopred ničím nenastavenú a negarantovanú akciu. Ako krajný extrém. Píšem sieť pre seba aj pre teba ako pre význam, ktorý práve vzniká. Píšem sa ako sieť. Ako spôsob existovania. Tak trochu ako práve komponujúce sa pískanie, ktoré prekračuje hudbu a modeluje vzduch aj nahú pravdu našich úst.
Je to písanie vychádzajúce von zo skrytosti reči, od počiatku jej potencie artikulovať subjekt konkrétneho jednotlivca, utvárať spoločný svet mnohorakej, bytostne šírej multisubjektivity prekračujúcej úzke osamelé „ja“.
Odkrývam reč? Pokúšam sa o významy uprostred ich vlastných jedinečne rozvýjajúcich sa súvislostí. Moc príkazu tu padá. Vôbec akákoľvek direktívna moc. Význam sa tvorí, jeho životom je proces. A ten žije z obnažujúcich sa kontextov. Bez násilia, v mäkej interakcií. Prenos je živý. Zmysel sa vyjavuje. Čítanie platí. Každé slovo je záväzné.
Pokúšam sa o pomenovanie, o dych, o text, o svet. O vlastný hlas medzi slobodne rozlišujúcimi hlasmi presahujúcimi rastúcu všeobecnú vyprázdnenosť slov. Žijem s tým. Pokúšam sa vždy znova o konkrétnu vlastnú individuálnu pozíciu, o osobne vyhrotenú výpoveď, o živú reč, ktorá sa sama stáva aktualizovanou protirečou ticho hovoriacou za seba v hlučnom bľabote, táraní a barbarizácii ľudskú reč požierajúceho & vyprázdňujúceho sveta bezduchej manipulácie a spotreby, až kdesi na hranici mentálneho kanibalizmu.
Zatvorme tieto ústa. Tvorme reč, ktorá nás tvorí. Držme sa slova. Držme slovo. Osloboďme jazyk.
Myslím tak.Za pokus to stojí: písanie ako obnažujúci sa proces s otvorenou intenciou prehlbovania našej citlivosti na život. Vzniká to. Utvára sa to a utvára to. Prebieha to. Ars poetica za pohybu: myslí to so mnou ako pri behu.
Aký kurz vlastne v tomto sústredenom riskovaní platí? Predovšetkým: byť uprostred pohybu roztvorenej vnímavosti, pri živom aktuálnom vyvstávaní významov. Byť samozrejme, aktívne. Tu pred otázku „čo to znamená“ sa kladie otázka „v čom som, ako som“, čo práve intenzívne vnímam, myslím, prežívam. Pred hladkú hedonickú spotrebu pevne naformulovaných významov sa tu kladie tekutý proces ich utvárania v horizonte otvorenej mysle. Jej narastanie v akcii píšuceho sa sieťovania: s uzlami medzi voľnými okami, so škrtmi, s dobrodružstvami, s prekvapeniami priameho prenikania aj s problémami bludísk.
Tento kurz môže orientačne platiť. Táto starosť, táto radosť. Táto hodnota. Táto hra. Tento pohyb. Tento otvorený akt.
Sieť (sa) tvorí: píšem a myslím na to v samotnom tekutom skupenstve tohto „písomyslenia“. Sledujem stále povahu tejto živo odvíjajúcej sa súvislosti, ktorá môže utvárať seba aj mňa. Tu a teraz. Táto prenosná skúsenosť je aktuálna alebo vôbec nie je. Ako živý jazyk.
Práve píšem čosi pre Veterné mlyny. A už sa črtá prvý, takmer ľahko zovšeobecňujúci postulát . Uprostred ulice sa zohýnam a zdvíham tenisovú loptičku. Zohýnam sa a zdvíham tenisovú loptičku. Zohýnam sa a zdvíham tenisovú loptičku. Všetko, čo treba v tejto chvíli vedieť o veci, je obsiahnuté v nej.