Veronika Šikulová
Brno
ne 24.7. v 20:30
Košice
po 25.7. v 19:00
Ostrava
út 26.7. v 20:30
Wroclaw
st 27.7. v 20:30
Miesta v sieti Veroniky Šikulovej
„V mojej chuti po slovách je niečo fanatické. Rada používam slová slangové, žargónové, nárečové,“ hovorí autorka, narodená 16. marca 1967 v Modre. Vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, pracovala ako novinárka. Je autorkou próz Odtiene (1997), Z obloka (1999), Mesačná dúha (2003), Domček jedným ťahom (2009) a Miesta v sieti (2011). Napísala knihu pre deti To mlieko má horúčku (2006). „ [Autorka] dáva vyniknúť celý senzuálny priestor, vdychuje mu prometeovským gestom dušu, povyšuje ho na svojho spoločníka. Brilantne oživuje i svet vecí, ktoré dajú čitateľovi vytušiť latentný, tajný zmysel, majú s autorkou-hrdinkou spoločnú viac ako podobnosť, možno tajomstvo úniku“ (Monika Kupšová o debutu Odtiene).
Quo vadis podľa Veroniky Šikulovej
Na nebi grúli slnko. Bábätko klope na dvere. S každým zaklopaním akoby do mňa udrel blesk a nalomil ma. Valí sa ako divá voda, čo stŕha brehy, zalieva môj svet. Akoby sa zo mňa dral celý sprievod človiečikov.
Bola som prievozník medzi dvoma svetmi. Obruč praskla, chlapček zo mňa vyžblnkol. Dverami z môjho sveta vyšiel, oknom sa doň vpratal. (Počujem čľupkať svoje slizké dno.) Zaslúžim si zlatý rozprávkový groš.
Ráno kohúty prikikiríkali novučičký deň, naozajstnú nedeľu. Obloha bola nízko, nizulinko a spúšťala sa k zemi ako pavúk. A vietor fúkal a fúkal... Vinuško dostal meno po dedovi. Nech sme rodina ako klbko.
Bradu má zababranú od mlieka, na svet akoby pozeral spod ľadu – vidí iba tiene a hmlu, a predsa je tu doma viac ako my dvaja. Ustavične mu hlad klopká v žalúdku. Chcem byť naozajstná mama, skáčem mu okolo riti – natriasam svoj pyšný páví chvost.
Oboch nás tento krpec postavil na krídla. (Aj ty chodíš hrdý ako Modrofúz.) Akoby nám našiel výhovorku. Čušíme ako voš pod chrastou. A to sme mali na rováši toľko, až som sa bála, že to naše jabĺčko nebude mať kam padnúť. Dobre, že padlo, a že tu bolo včera, bude dnes aj zajtra, do nedele aj po nedeli, večer aj ráno, skrátka každý, každučičký deň. Zavše mi býva za nami dvoma smutno. A malý Vinco je mi ako drevu uzg. Fajka zhasla. Zhasla som ako hviezda na nebi. Je zo mňa mama, veľká ako cisternová loď. Loď plná mlieka.
Preplávala som cez vzdúvadlá – mám hlbšie dno.
(z knihy Odtiene)