Ivan Štrpka
Brno
út 5.7. v 20:30
Košice
st 6.7. v 19:00
Ostrava
čt 7.7. v 20:30
Wroclaw
pá 8.7. v 20:30
Poézia ako film (Ivan Štrpka)
Básnik, textár, prozaik, esejista, prekladateľ a dvorný textár Deža Ursinyho. Narodil sa 30. júna 1944 v Hlohovci. Vyštudoval slovenčinu a španielčinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Pracoval ako redaktor v rôznych periodikách, vydavateľstvách a ako dramaturg v Slovenskej televízii. Od roku 1999 je šéfredaktorom časopisu Romboid. Vydal knihu esejí Kŕč roztvorenej dlane a iné eseje (1995) a prózu Rukojemník (1999); preložil diela od J. L. Borgese, M. de Cervantesa a F. Pessoua. Publikoval viac ako pätnásť zbierok poézie, po prvýkrát s knihou Krátke detstvo kopijníkov (1969), naposledy vydal zbierku Veľký dych: Psychopolis, tenký ľad (2010). „Štrpkova poézia beží ako film, pestuje kult pohybu, rýchleho striedania obrazov. Využíva prestrih, detail, príbeh…“ (Štefan Moravčík).
Quo vadis podľa Ivana Štrpku
Čo robím uprostred všetkých tých skvelých tenisových loptičiek, uprostred všetkých valiacich sa rečí a záplav bublajúcich slov. Uprostred všetkých skvelých hotových konštrukcií a sietí zvádzajúcich k okamžitej hladkej komunikácii zo všetkých možných strán? Píšem. Píšem celkom inú sieť: otvárajúcu a utvárajúcu sa pre každú svoju živú príležitosť vždy celkom od začiatku, odznova. Forma a obsah v jednom tanci: tu naša reč stále vzniká ako náš ľudský svet aj dnes. Nijaké skvelé, voľné, prázdne, vopred k naším službám dokonale zostrojené médium. Hermes sa teší. A myš z detských riekaniek sa smeje: tu vopred nastavená pasca na komunikáciu neklapne.
Pociťujem to ako moju vlastnú vopred ničím nenastavenú a negarantovanú akciu. Ako krajný extrém. Píšem sieť pre seba aj pre teba ako pre význam, ktorý práve vzniká. Píšem sa ako sieť. Ako spôsob existovania. Tak trochu ako práve komponujúce sa pískanie, ktoré prekračuje hudbu a modeluje vzduch aj nahú pravdu našich úst.
Je to písanie vychádzajúce von zo skrytosti reči, od počiatku jej potencie artikulovať subjekt konkrétneho jednotlivca, utvárať spoločný svet mnohorakej, bytostne šírej multisubjektivity prekračujúcej úzke osamelé „ja“.
Odkrývam reč? Pokúšam sa o významy uprostred ich vlastných jedinečne rozvýjajúcich sa súvislostí. Moc príkazu tu padá. Vôbec akákoľvek direktívna moc. Význam sa tvorí, jeho životom je proces. A ten žije z obnažujúcich sa kontextov. Bez násilia, v mäkej interakcií. Prenos je živý. Zmysel sa vyjavuje. Čítanie platí. Každé slovo je záväzné.
Pokúšam sa o pomenovanie, o dych, o text, o svet. O vlastný hlas medzi slobodne rozlišujúcimi hlasmi presahujúcimi rastúcu všeobecnú vyprázdnenosť slov. Žijem s tým. Pokúšam sa vždy znova o konkrétnu vlastnú individuálnu pozíciu, o osobne vyhrotenú výpoveď, o živú reč, ktorá sa sama stáva aktualizovanou protirečou ticho hovoriacou za seba v hlučnom bľabote, táraní a barbarizácii ľudskú reč požierajúceho & vyprázdňujúceho sveta bezduchej manipulácie a spotreby, až kdesi na hranici mentálneho kanibalizmu.
Zatvorme tieto ústa. Tvorme reč, ktorá nás tvorí. Držme sa slova. Držme slovo. Osloboďme jazyk.
Myslím tak.Za pokus to stojí: písanie ako obnažujúci sa proces s otvorenou intenciou prehlbovania našej citlivosti na život. Vzniká to. Utvára sa to a utvára to. Prebieha to. Ars poetica za pohybu: myslí to so mnou ako pri behu.
Aký kurz vlastne v tomto sústredenom riskovaní platí? Predovšetkým: byť uprostred pohybu roztvorenej vnímavosti, pri živom aktuálnom vyvstávaní významov. Byť samozrejme, aktívne. Tu pred otázku „čo to znamená“ sa kladie otázka „v čom som, ako som“, čo práve intenzívne vnímam, myslím, prežívam. Pred hladkú hedonickú spotrebu pevne naformulovaných významov sa tu kladie tekutý proces ich utvárania v horizonte otvorenej mysle. Jej narastanie v akcii píšuceho sa sieťovania: s uzlami medzi voľnými okami, so škrtmi, s dobrodružstvami, s prekvapeniami priameho prenikania aj s problémami bludísk.
Tento kurz môže orientačne platiť. Táto starosť, táto radosť. Táto hodnota. Táto hra. Tento pohyb. Tento otvorený akt.
Sieť (sa) tvorí: píšem a myslím na to v samotnom tekutom skupenstve tohto „písomyslenia“. Sledujem stále povahu tejto živo odvíjajúcej sa súvislosti, ktorá môže utvárať seba aj mňa. Tu a teraz. Táto prenosná skúsenosť je aktuálna alebo vôbec nie je. Ako živý jazyk.
Práve píšem čosi pre Veterné mlyny. A už sa črtá prvý, takmer ľahko zovšeobecňujúci postulát . Uprostred ulice sa zohýnam a zdvíham tenisovú loptičku. Zohýnam sa a zdvíham tenisovú loptičku. Zohýnam sa a zdvíham tenisovú loptičku. Všetko, čo treba v tejto chvíli vedieť o veci, je obsiahnuté v nej.